Večný Rím

Ako som už minule spomínal, nie som žiadny cestovateľský bloger, takže tento článok nebude plný rád, čo kde ako, ale skôr plný môjho nadšenia z nášho výletu a podarených fotiek. Je to skôr také odľahčenie, aby som stále nepísal iba o pánskom oblečení, lebo potom sa cítim ako taký pyšný kohút. Ak ťa zaujíma seriózne cestovanie, sleduj radšej blog mojich kamarátov Jožka a Hanky s veľmi jednoznačným názvom Cestujemespolu.com.

Letenky do Ríma bol vianočný darček pre moju manželku Kristínu. Na jeseň sme si totiž v Škótsku vyskúšali, že cestovať s malým nie je žiadny problém, čo ma dosť posmelilo a tiež som nemal ešte na Štedrý deň doobeda kúpený žiadny solídny darček. Letenky sú v takomto prípade podľa mňa ultimátne riešenie, ktoré ma už viac krát zachránilo. Po dlhšom váhaní som vybral práve Rím, o ktorom som si neviem prečo myslel, že v ňom Kristína ešte nebola. Nakoniec vysvitlo, že som mal zlé informácie, alebo som proste úplne tupý a zabudol som, že mi to vravela, a že tam už bola. Naštastie, ako aj v mojom prípade, bolo to už pred stáročiami a tak bol výsledný efekt tohto darčeka zachránený.

Ubytovanie som hľadal tentokrát hlavne ja, povedal som si, že už sme v tom veku, kedy nemusí rozhodovať iba cena, ale hlavne ako sa budeme v apartmáne cítiť. Tiež sme chceli niečo v úplnom centre, aby sme sa s malým nemuseli presúvať každý deň. Voľba nakoniec padla na tento krásny starý byt kúsok od Vatikánu, ktorý dýchal atmosférou a kľudne by som v ňom mohol bývať aj celý život. Tu asi veľa slov netreba, takže sleduj video, naladí ťa na správnu náladu:

 

 

Byt bol plný všelijakých starožitných artefaktov a drobností, s ktorými sa dali nafotiť skvelé blogerské zátišia.

 

  

 

Mňa samozrejme zaujala najmä fľaška vína, ktorú nám tam majitelia nechali. Víno je v celom Taliansku veľká vec, takže hneď od raňajok som sa snažil zapadnúť, ak vieš čo tým myslím, muehehe.

 

 

Keď už sme pri raňajkách, Kristína sa úplne vyžívala v nakupovaní lokálnych potravín na miestnom trhu a vyrábala takéto fajnovosti, ktoré som potom samozrejme zošrotoval. Ak ťa zaujíma jedlo, sleduj aj jej blog TheTolerantCook.com.

 

  

 

No ale neboli sme celý čas v apartmáne, že nie. Jedným z najlepších zážitkov bol brunch s neporaziteľným výhľadom, ktorý sme objavili na streche blízkeho hotela. Keď sme po štyroch hodinách hodovania a fotenia odchádzali, bol som už do Ríma tak trochu zaľúbený. Možno to bolo trochu aj hladinou sektu v krvi, každopádne tá kombinácia histórie, jedla, vína a počasia podľa mňa nemá veľkú konkurenciu nikde na svete.

 

 

Keďže sme bývali doslova za stenami Vatikánu, najčastejšie sme sa motali práve tam. Hlavne jedno ráno, keď nás Dominik zobudil už okolo 5:00, za čo som ho výnimočne pochválil, sme si vyslovene užili. Jednak sme najskôr nafotili outfit na blog pred úplne prázdnym Námestím Sv. Petra a hlavne sme potom boli medzi prvými návštevníkmi v samotnom chráme. Neskôr sa tam tvorí niekoľkohodinová rada, do ktorej by ma nikto nedostal. Takže s minimom ľudí a plný entuziazmu sa mi podarilo aj pár pekných záberov.

 

  

  

  

 

Samozrejme, prešli sme aj ďalšie pamiatky, ale s malým to boli skôr prechádzky, ako nejaké skutočné bádanie. Navyše všade nekonečno ľudí, takže som ani veľmi nefotil, nemám rád, keď sa mi po fotke motajú zle oblečení ľuda, haha. Väčšinou potom fotím maximálne vrchné časti budov. Tak aspoň jeden výcvak z večerného Kolosea.

 

 

Niekedy ma ale celkom baví hľadať a fotiť zaujímavých ľudí. Možnože tak človek spozná mesto ešte lepšie. Samozrejme, sem tam sa podarí aj trapas, napríklad keď som už pár minút striehol na tohto pána a až potom mi došlo, že fotím pohreb. Taký ako z talianskych filmov, kde všetci vyzerajú ako mafiáni.

 

 

A potom sa mi podarilo cvaknúť ešte tieto sväté ženy.

 

 

A túto, ktorá je možno tiež svätá, len svojim vlastným spôsobom.

 

 

To bude asi na dnes všetko. Každopádne, Rím ma očaril a pochopil som, prečo ho zvyknú volať Večné mesto. Keď ho totiž raz navštíviš, večne sa sem budeš chcieť vrátiť. Tak ako ja.

 

 

Pekný večer!

Rustman